List synovi (8): Dnes som daroval niečo, čo je viac ako peniaze

Ahoj Ruben,

písal sa vtedy rok 1989. Bol apríl, pondelok a minúty rozhodovali o tom, či tvoj otec ostáva alebo sa bude z tohto sveta porúčať. Nemal som vtedy ešte 11 rokov, bol som teda mladší ako tvoja sestrička Lianka dnes. Raz ti ten príbeh porozprávam tak, aby si chápal všetky súvislosti.

Teraz ti ho opíšem stručne:

Boli sme s kamarátmi v lese nad dedinou a ja som si pri úraze roztrhol pečeň. Nemal som síce vonkajšie zranenie, ale vnútrobrušné krvácanie bolo veľmi silné. Bol som síce len malý chlapec, ale vedel som, že je zle. Moja mama mi neskôr povedala, že si reálne myslela, že cestu do 20 kilometrov vzdialenej Levoče neprežijem. Čakala ma ťažká operácia, pri ktorej som stratil množstvo krvi a museli mi krv dodávať.

Po takmer 30-rokoch po tejto udalosti som sa stretol s ošetrovateľom, ktorý ma viezol na operačku a bol tam, keď ma otvorili. Rozprával som sa s ním a chcel som, aby mi po tej dlhej dobe prezradil detaily. Sme síce z jednej dediny, ale predtým sme o nich nikdy nehovorili. Teraz mi tvrdil, že dvaja lekári zo mňa rukami – na ktorých mali gumené rukavice – vybrali toľko zrazenej krvi, že sám bol prekvapený z jej množstva a neveril vlastným očiam...

Som tu. A vďaka tomu si tu aj ty:) Keď prišli po mojej operácii na návštevu moja mama s otcom, privítali ich s tým, že som to zvládol, mám zošitú pečeň a bolo by dobré nahradiť krv, ktorú mi dali. Mama i oco vytiahli z dokladov preukazy mnohonásobných darcov krvi a lekár im úprimne poďakoval. Moji rodičia majú dnes už všetky ocenenia, plakety a vedia, že takýmto spôsobom pomohli mnohým ľuďom. Sú mi vzorom.

Nikto nevie, kedy jeho dieťa alebo on sám bude potrebovať túto vzácnu tekutinu. Treba však pomáhať aj iným, neznámym, anonymným ľuďom – ktorí to potrebujú. Svojím rodičom nesiaham po členky, ale tiež som sa nimi inšpiroval a som bezpríspevkovým darcom krvi. Mám zatiaľ síce len bronzovú Janského plaketu, ale som rád, že môžem darovať niečo, čo je viac ako akýkoľvek majetok či peniaze.

Dnes ráno som sa vybral do Skalice na transfúznu stanicu, aby som znova niekomu neznámemu pomohol svojou krvou. Človek sa cíti potom trošku fyzicky slabší, ale psychicky je „na výške“. Vďaka vedomiu, že pomohol! Lebo len život prežitý pre druhých má zmysel. A tým, že nezištne darujeme krv, ukazujeme, že nám na iných záleží.

Ruben – chlapček môj, verím, že ty nikdy nebudeš v takej kritickej situácii, ako som bol ja. Keď však vyrastieš a budeš chcieť nezištne pomáhať, budem na teba hrdý, ak si vezmeš príklad zo svojho dedka a babičky a tiež sa staneš darcom. Ja v tom mám tiež jasno a nesiem odkaz svojich drahých rodičov – milujem život a rád prispievam k jeho záchrane, ako sa len dá. Napríklad aj vlastnou krvou... Povzbudzujem všetkých, ktorí môžu prispieť svojou vzácnou tekutinou k záchrane životov, aby tak spravili.

Ako bonus som sa dnes od pani doktorky dozvedel, že mám vynikajúci krvný obraz a tlak ako mladík (125/80 je vraj paráda :). Pocit, že pomáhaš, je tou najväčšiu odmenou. Aj ty budeš pomáhať, však, chlapček môj?

Dnes ma ešte popoludní čakajú nejaké povinnosti, stretnutia, zajtra to pokračuje... ale týždeň sa začal pekne a užitočne. Som tomu rád.

Tvoj ocko