List synovi (4): Umierajú tam stovky ľudí, ale my sme nespokojní

Ahoj Ruben,

v jednej veľmi múdrej knihe je zaujímavý príbeh. (V skratke ti ho rozpoviem a potom nadviažem na to, čo zažívame my).

Hebreji zažívali v istej dobe len prudké slnko na svojom chrbte a občas aj údery bičom. Pracovali v pote a krvi – boli otrokmi. Túžili po tom, aby prišiel niekto a vyviedol ich z Egypta. Boli mučení a túžili byť slobodnými.

Mojžiš – ktorého ako dieťa vytiahli z košíka plávajúceho po Níle a vychovávali v prepychu faraónovho paláca sa neskôr dozvedel, že je tiež Hebrej, že ide o jeho ľud. Boh ho viedol a silnou rukou, zázrakmi a ranami, ktorými bil Egypt – prinútil faraóna, aby lacnú pracovnú silu oželel a prepustil. Odišli. Boh ich viedol.

Myslíš si, že boli spokojní? Kdeže. Zakrátko začali frflať a obrátili sa proti Mojžišovi. Boh ich sýtil a dával im vodu. Stále zle. Postavili si zlaté teľa a klaňali sa mu. Znova zle, znova nespokojnosť. Zabudli na to, že ich Mojžiš zachránil.

Pred rokovaním dnešnej parlamentnej schôdze prišiel s nami – poslancami OĽaNO – diskutovať minister vnútra Roman Mikulec. Naša vláda na podnet krízového štábu uzavrela hranice, uvalila opatrenia, ktoré nás obmedzujú. Lenže stále mnoho a mnoho ľudí reptá, sú nespokojní, nadávajú a neuvedomujú si, že vládne opatrenia nás chránia.

Verím, že mi Roman (minister vnútra) odpustí, ak tu napíšem niečo z toho, čo nám povedal. Má syna, ktorý žije v Londýne – samozrejme, sú v kontakte. Syn je doma, vychádzať von môžu iba hodinu denne a jeho priateľka je zdravotníčka. Vieš, čo robí? Je na oddelení, kde pomáha ľuďom, ktorí sú napojení na dýchacie prístroje, pomáha im otáčať sa na posteli, je im nablízku. Lenže: Nech robia čokoľvek, vidí zomierať stovky ľudí.

Je im ťažko. Psychicky to zle nesú. V Londýne sú ľudia takto zatvorení už 9 týždňov a syn prosí otca, aby pre nich prišiel. 

Ministra sme bombardovali otázkami od ľudí a ich podnetmi. On sa oprávnene pýtal: Čo ľudia vlastne chcú? My si už dnes môžeme vyjsť na bicykli, môžeme ísť na pivo, môžeme sa prejsť do prírody.

Ľudia budú stále hľadať dôvody na nadávanie – to je pravda. Určite mnohí z nás. Tak, ako nadávali na Mojžiša, ktorý ich zachránil, budú rovnako nadávať na každého. Niektorí ľudia majú konskú dávku nespokojnosti a ani za štipku vďačnosti.

Ruben môj, neviem čím budeš, kam sa budú tvoje cesty uberať, keď vyrastieš. Prosím ťa však, buď vďačný za všetko, čo v živote dostaneš. Nikdy nezabudni byť vďačný ľuďom, ktorí ti pomôžu alebo ti niečo dajú. Ak ti bude ťažko, popremýšľaj, či to nie je aj pre tvoje dobro. Niekedy totiž nevidíme, že útrapy a bolesť sú živnou pôdou pre šťastie a dobro, ktoré na tejto pôde „zajtra“ vyrastú!

Ľúbim ťa, chlapček môj!

Tvoj ocko