List synovi (2): Lavína kameňov

Ahoj synček,

tento list ti píšem v čase, keď prežívame Veľkú noc inak, ako ešte nikdy v histórii. Nielen u nás na Slovensku - ale aj v mnohých iných krajinách sveta - platia veľmi prísne opatrenia v súvislosti so šírením vírusu, proti ktorému zatiaľ nemáme účinnú vakcínu. 

Ľudia so slabšou imunitou vo svete umierajú. U nás to nabieha, vďaka opatreniam a disciplíne ľudí, veľmi pomaly. Zatiaľ máme 2 obete nákazy. Mrzí ma, že napriek tomu, že máme internet, televíziu a vidíme situáciu vo svete, napriek tomu, že to, ako to zvládame, dávajú iní v zahraničí za príklad, u nás sa nájde obrovské množstvo ľudí, ktorí nadávajú na premiéra, na vládu, na nás koaličných poslancov. 

Pred chvíľou som videl reportáž o slovenskom futbalistovi, ktorý pôsobí v Saudskej Arábii a v ktorom spomínal, že je u nich 24-hodinový zákaz vychádzania: za prísnych opatrení sa dá ísť napríklad do lekárne, či na nákup najpotrebnejších vecí... Rozumiem tomu, že stúpa nervozita, nerozumiem však tomu, že nepriateľom pre ľudí nie je vírus, ale Igor Matovič. Ten všetkým nenávistným ľuďom i opozícii odkázal, že ak stratí aj toho posledného voliča, aj tak bude preňho zdravie a život ľudí to prioritné, čo bude chrániť...

V tejto situácii, keď takmer celý mediálny priestor zahltila kríza a všetko čo s ňou súvisí, opozícia opakovane navrhovala za predsedov dvoch výborov (jeden z nich je pre ľudské práva a menšiny!) dvoch ľudí, ktorí sú najväčšími symbolmi sympatizovania s totalitnými režimami 20. storočia, ktoré porušovali ľudské práva, mučili, týrali, zabíjali. Navrhli to raz, potom druhý raz. Poslanci tieto nominácie odmietli a neschválili. Keď to navrhli tretí krát s podobným výsledkom, tak som si zahryzol do jazyka a nechal to tak. Neozval som sa. 

Lenže ich to neprešlo. Strany opozície prišli s rovnakými menami aj štvrtýkrát. Ako členov výborov sme tieto mená schválili. Ak ich tam chcú mať, nech ich tam majú. Lenže predsedovia výborov sú reprezentanti krajiny z určitej významnej pozície a my nechceme, aby to boli najväčší fanúšikovia fašizmu a komunizmu z ich radov. 

Prečo ti to píšem? Lebo som si vzal slovo a za to, že som vystúpil, sa na mňa strhla obrovská lavína kameňov. Vystúpil som z úcty k obetiam fašizmu a komunizmu. Synček môj, ty už osobne týchto ľudí poznať nebudeš. Ale ja som mal tú česť sa s niektorými osobne stretnúť a zhovárať. Nie raz a nie chvíľku. Boli to hlboké rozhovory, ktoré sa mi vryli do pamäte. Keď som začal v parlamente hovoriť, začali lietať kamene. Z radov opozície som si vypočul nadávky, bučali, kričali na mňa, neustále ma prerušovali a nedovolili mi plynule hovoriť. Ja som povedal fakty. 

Dostali sme dôveru od ľudí, ktorí sú odporcami totalitných režimov minulého storočia a ja som hovoril aj za nich. Viem to. Lebo okrem nadávok a odsúdení, som dostal množstvo správ, v ktorých mi títo ľudia ďakujú, že som sa nebál ozvať a že som povedal to, čo si myslia aj oni. Vo „faktických“ ma po mojom príhovore opozícia neprestala častovať ponižovaním, urážkami, hnusnými slovami. Jasné, museli sa nejako brániť a argumentačne to v tomto prípade jednoducho nešlo. 

Tie príkoria, ktoré som zažil sú nič oproti tomu, čo museli vytrpieť veľkí ľudia ako Helenka Weinwurmová, alebo don Ernest Macák, s ktorými som sa osobne poznal. Koncentračný tábor pod fašistickou čižmou a mučenie, týranie a prenasledovanie v čase komunizmu, ktoré títo ľudia zažili, nikto z nás nedokáže precítiť. Títo ľudia skutočne, nie iba symbolicky, vzali povestný ťažký kríž na svoje plecia a niesli ho. Naše kríže sú oproti tomu ich krížu, veľmi malé.

Rétoricky sú zdatní. V šírení nenávisti, demagógie, manipulácií, hľadaní spoločného nepriateľa, v rozsievaní strachu a hraní na tie najnižšie ľudské pudy, sú sympatizanti totalitných režimov, o ktorých hovorím, skutočnými majstrami. Ja však viem, že aj keď sa na mňa bude valiť lavína kameňov, nesmiem sa báť a musím stále odvážne bojovať pokorne ako nedokonalý služobník proti tomu, čo oni vychvaľujú.

Ak ich hlasy neutíchnu, ak tu budú dávať za vzor totalitné režimy, tak kvôli tomu, že priamych svedkov už nebude a ty, synček, to budeš počúvať, je nutné, aby sme sa ozvali my. Aby si počul a čítal, že viem o svedectvách z prvej ruky, o svedectve pani Helenky, „číslo 2146“ z Osvienčimu a o svedectve dona Ernesta, ktorého sa aj drastickými elektrošokmi a iným mučením pokúsil režim skompromitovať a zničiť.

Synček môj, ak si toto budeš čítať a chcel by si sa viac dozvedieť o Helenke i Ernestovi, tak si rozklikni niektoré z nasledujúcich odkazov na mojom blogu:

Nenechajme klíčiť zlu
Sme ľudia
Život prežitý pre druhých

Mám ťa rád. Pravdu, spravodlivosť a život mám rád tiež ;)                                 

tvoj ocko