List synovi (19): Cítim, že teraz je ten čas, keď sa to láme... a ja som pri tom

Ahoj Ruben!

Dnes ráno som sa zobudil a jedna z prvých správ, ktorá sa mi dostala do uší, bola tá – že NAKA (Národná kriminálna agentúra) „zaklopala“ na dvere bývalému policajnému prezidentovi a ďalším trom ľuďom, z ktorých jeden je dokonca bývalým šéfom tých chlapcov, ktorí ho prišli zatknúť. Dovedna za dobu, odkedy sa zmenila po voľbách vláda, je to už asi 20 vplyvných ľudí.

Keď som tú správu začul, premietli sa mi v hlave scény z udalostí z 21. februára 2019 a toho, čo sa dialo potom. Najskôr som sa zúčastnil zhromaždenia na námestí v Skalici. Potom ma pozvali na pódium, či by som nemohol povedať pár myšlienok za učiteľov, neskôr aj moderovať zhromaždenie... Takto som sa dostal k zhromaždeniam „Za slušné Slovensko“ a na tom veľkom v Bratislave som mal česť reprezentovať náš okres a povedať pár slov na pódiu.

Pri príležitosti 30. výročia Novembra 89 som v Holíči zorganizoval diskusiu s hosťami: Františkom Mikloškom, Františkom Neupauerom a Eugenom Kordom. Diskutovali sme o Novembri, o Sviečkovej manifestácii, o ŠTB, ale aj o tom, kam sa naša krajina dostala. Jasné, že sme neboli z aktuálneho stavu nadšení, ale z diskusie bolo cítiť nádej, že sa to môže zlepšiť.

Potom prišla ponuka ísť na kandidátku protikorupčnej lode OĽaNO, nasledovala kampaň, neskôr radostné oslavné výkriky po voľbách... a o niekoľko dní som sa dozvedel, že budem toho súčasťou aj ja osobne. Potom prišiel piesok do rozbehnutého súkolia v podobe COVID-19. Vlastne, ukazoval sa už pred voľbami, ale postupne ho bolo viac a viac, naberal na sile.

Lenže – popritom sa nezastavil rozbehnutý protikorupčný stroj a naštartovaná spravodlivosť dostala dosť paliva k tomu, aby dolapila spomínaných vplyvných ľudí. Ja viem, že sú „len“ zadržaní a že bude ešte všetko „ležať“ na sudcoch a vyšetrovateľoch, aby sme mohli napokon povedať: „Podarilo sa!“ A bude to dlhý proces. Ale z toho, čo vidíme a čo momentálne zažívame a vieme o ľuďoch, ktorí dostali na ruky putá – je jasné, že hniloba korupcie tu bola na najvyšších miestach a ako čierne súkno prekrývala celú krajinu.

Zadosťučinenie. A, to je presne to slovo, ktoré sa vo mne ozvalo dnes ráno.

Synček môj, spomínam si ako som s otcom – tvojím dedkom – sledoval ako 11-ročný udalosti spojené s tým, čo sa dialo po Nežnej revolúcii. Tvoj dedo bol vtedy nadšený a bolo to na ňom vidno. Stal sa poprevratovým starostom v našej dedine a plný nadšenia sa pustil do práce.

Vyrástol som a stal som sa stredoškolákom. A nedalo sa nevidieť, ako zhasli svetielka nadšenia v očiach tvojho deda. Začal narážať na múr. Dedo je úprimný, dobrosrdečný a láskavý človek. Nikdy sa neobohatil, je poctivým a statočným človekom – ale myslel si, že po tom 89-tom bude takých ľudí väčšina. Lenže prišiel k moci Mečiar, po ňom jeho žiak Fico a dostali krajinu do takého stavu, že spoločnosť dostala až tragickú facku v podobe vraždy novinára a jeho snúbenice, aby sa prebrala.

V mojich očiach – sa týmto zatýkaním NAKA na najvyšších miestach a prijímaní zákonov a opravovaním krajiny rozžiarili plamienky nádeje. Tá hnusná korupčná hydra reve a šľahá síru dookola.

Verím, že sa nebude situácia opakovať – ako v spomienkach môjho otca – a nezasekne sa to. Nie, nechcem byť idealistom, lebo viem, že ľudia sú všelijakí. Túžim však raz povedať tebe i tvojim súrodencom (a možno aj vašim deťom), že som bol pri tom, keď sa Slovensko skutočne zmenilo na lepšiu krajinu. Verím, že ten zlom nastáva práve teraz.

Ruben, chlapček môj,

viem, že ty tomu ešte nerozumieš, ale aj tak – to, že ťa mám, mi je motiváciou navyše, aby som aj ja prispel svojou troškou paliva do tohto protikorupčného stroja.