List synovi (17): Komu prekáža zákon na pomoc tehotným ženám?

Snimka obrazovky 2020-10-02 o 202133png

Ahoj Ruben!

Už dlhšie som ti nenapísal žiadny list, chcem to teraz napraviť. Presne v tomto čase som sa ti chcel pochváliť tým, ako sa nám podarilo presadiť zákon, ktorý pomôže mamičkám, aby sa ešte viac spomedzi nich mohlo rozhodnúť pre život svojho ešte nenarodeného dieťatka. Lenže... v parlamente to pri hlasovaní zaškrípalo. Nie, nestalo sa, žeby ten zákon zmietli zo stola. „Len“ sa preložil na ďalšiu schôdzu kvôli tomu, že parlament nebol schopný dospieť k hlasovaniu. Hovorí sa tomu „obštrukcia“... 

Takže sa nemôžem pochváliť, no namiesto toho ti vyrozprávam tento príbeh:

Otec mal syna. Vodilo sa im dobre, nažívali si spolu v pohode, syn chodieval do školy... Až raz, bolo to vtedy, keď už syn chodieval na strednú školu, sa akosi pohoršil v učení, vracal sa domov neskoro, niečo ho evidentne trápilo. Otec si to nemohol nevšimnúť, no syn sa s ním nechcel o tom zhovárať. Otec bol nešťastný, lebo chcel synovi pomôcť, no nevedel ako. Syn mu len odvrkol, aby sa doň viac nestaral... že je už vraj dospelý a je to jeho život...

Syna presvedčili jeho kamaráti, aby si vzal drogu, že mu bude fajn. Že aj oni chodia k jednému dílerovi a cítia sa po jej užití veľmi dobre... Podľahol ich ponuke. Začal s nimi chodievať po škole, neskôr aj poza školu – na jednu opustenú stavbu. Tam trávili mnoho času. Díler si prišiel na svoje – mal ďalšieho klienta, ktorý všetko vreckové, ktoré dostával od otca, ale aj peniaze, ktoré si zarobil na brigáde, „sypal“ do kapsy tohto človeka.

Kamaráti boli radi tiež, pretože zo sebou stiahli ďalšieho človeka. Áno, uvedomovali si, že nerobia dobre, ale kolektívna vina bolí omnoho menej. Aj samotný syn sa snažil sám pred sebou ospravedlňovať, keď však drogy z tela vyprchali a začal pracovať mozog, do srdca prichádzala dusivá bolesť a ozývalo sa svedomie s výčitkami. Bojoval s tým, snažil sa prehovoriť sám seba – veď aj ostatní to tak robia, veď nás nikto nevidí... veď je to môj život...

Otec sa v škole na syna pýtal a zistil to. Horko-ťažko sa dostal, po dlhšej dobe, synovi „pod kožu“ a syn si uvedomil, že cesta po ktorej kráča, smeruje do záhuby. Vzal ponúknutú otcovu ruku a chcel sa zo svojej situácie dostať. Musel uznať, že nekonal dobre, musel odpustiť sám sebe rovnako, ako mu odpustil jeho otec a jedine tak mohol reštartovať svoj život. Áno svedomie úplne neumlčal, ale už sa neozýva tak hlasno...

Istý kamarát mi povedal, že ak používam prirovnania, môže môj príbeh krívať minimálne na jednu nohu. To, čo som napísal, možno bude krívať na obe nohy. Ale tento príklad mi napadol, keď som ako spravodajca zákona počúval rozpravu i faktické poznámky v pléne.

Kto nechce zachrániť syna? Kto nechce, aby sa zachránilo čo najviac životov nenarodených detí?

Prvá skupina môže byť tá, ktorá má z vykonávania potratov biznis. Potratové kliniky – pre ne sú to hotové peniaze. Ďalšia skupina, ktorej súčasný stav vyhovuje, môže byť z farmaceutického priemyslu – firmy, ktoré sú už pripravené distribuovať svoj produkt: pretláčanie chemického potratu, potratovej tabletky.

Kto ešte?

Keď si uvedomíme, že za tie roky, čo sa u nás umelé potraty vykonávajú na požiadanie, zahynulo v našej krajine 1 300 000 detí – ide o osudy mnohých mamičiek a tiež otcov, ktorým sa ozýva svedomie.

Neodsudzujem ich. To vôbec nie. Ale mnohí z nich, ktorí to majú „za sebou“ nechcú, aby sa čo i len náznakom menil súčasný stav. Majú to „ospravedlnené“ zákonom a ospravedlňujú sa masovým konaním – kolektívom, ktorý koná rovnako.

„Ak to nie je v zákone definované ako vražda, tak to nie je vražda,“ omieľala jedna poslankyňa viackrát a hľadala ospravedlnenie pre tieto činy. Tento argument je však absurdný v tom, že existujú aj prirodzené zákony, ktoré sa nedajú „potlačiť“ zákonom nejakého štátu. Napríklad prírodný zákon o gravitácii – ak náš parlament schváli, že gravitácia od 23 metrov nebude pôsobiť, naozaj sa tak skutočne stane ?! Nestane!

Znova si uvedomujem, že používam príklady, ktoré môžu krívať – mám však ambíciu nimi vypovedať to, o čo tu ide.

Ruben, chcel som ti napísať dnešný list, moje myšlienky sa pri jeho písaní rozliezajú a zamotávajú. Prepáč mi to. Chcel som ti napísať o tom, že sa nám to podarilo, no ešte nemôžem. Nechceme sa medzi sebou sporiť o gravitácii, ani o živote. Tú debatu sme teraz nechceli rozvíjať, lebo nesúvisí priamo s týmto návrhom zákona.

Nateraz sme len chceli pomôcť mamičkám, aby sa mohli rozhodnúť život dať. Nevyšlo to. Snáď nabudúce.

Maj sa!

Tvoj ocko