List synovi (13): Návšteva v hospici vo mne silno zarezonovala

Ahoj Ruben!

Predtým, ako si sa narodil, pracovala tvoja mamka v Domove dôchodcov a sociálnych služieb na jednom jeho oddelení ako vedúca. Mala na starosti administratívne veci, chod oddelenia, ale aj priamu starostlivosť o klientov. Predtým si prešla aj ženským alzheimerovým oddelením. Na oddelení – ktoré som spomenul – mala na starosti chlapov: od mladých 18-ročných až po 90-ročných starčekov. Ležiacich, chodiacich, s fyzickými či psychickými hendikepmi. Hovorievala mi, že bude čoraz väčší problém a bude sa časom prehlbovať - kto sa bude o týchto ľudí v budúcnosti starať? Je potrebné mať k tejto práci vzťah, mať výdrž a nestratiť motiváciu – tú mnohí zamestnanci z rôznych dôvodov rýchlo strácajú...

Inými zariadeniami ako DD a DSS sú hospice. Patria do siete zdravotníckych zariadení, v ktorých nevyliečiteľne chorí ľudia dožívajú – znie to tvrdo, ale je to realita. Niektorí tam prežijú pár dní, iní týždne, ďalší výnimočne mesiace. Sú v nich aj takí, ktorí sú na lôžku a v kóme roky.

Ja som celú svoju profesijnú prax pracoval s mladými ľuďmi – ako učiteľ, aj ako šachový tréner. Je to náročná práca, ale aj tak sa to neodvažujem porovnávať s ľuďmi, ktorí dávajú sami seba tým, ktorých odprevádzajú z pozemského života. Už neraz som stál v našej rodine pri lôžku umierajúceho človeka. Ľudská bolesť z odchodu človeka je intenzívna, ale časom sa utlmí. Núti nás však premýšľať nad odchodom z tohto sveta, nad pominuteľnosťou všetkého... vlastne, nie všetko je pominuteľné.

Tento týždeň som absolvoval mnoho pracovných stretnutí a vybavil rôzne úlohy. Ale jeden moment z intenzívneho pracovného týždňa vo mne zarezonoval veľmi silno. Bol som v hospici.

Ruben, musíme sa vyrovnať s tým, že budú ľudia, ktorí – z rôznych pohnútok - budú na nás kresťanov, na Cirkev, na kňazov – nadávať. Je to tak. Kladiem si však otázku: Aká by bola starostlivosť o chorých, starých a nevládnych, keby neexistovali kresťanské spoločenstvá, kňazi a rehoľníci? Nejako by to fungovalo – lebo by to muselo – ale určite by to vyzeralo neporovnateľne inak.

V hospici, ktorý som navštívil, som stretol zamestnancov-laikov, ktorým nechýbal úsmev na tvári. Viac času sme však strávili v rozhovore s vedením tohto zariadenia. S rehoľnými sestrami, ktoré sa o pacientov starajú, ponúkajú skutočne srdce na dlani. Napriek tomu, že sa tam denno-denne stretávajú so smrťou, jasne im čítať z tvári – ich zápal pre veci, ich nasadenie, láskavosť a hlboký zmysel toho, čo robia.

Trápia sa s mnohými problémami, cítia, že potrebujú pomoc od štátu (a s nimi aj všetky podobné zariadenia). Napriek tomu je pre nich najdôležitejšia láska k človeku. K tomu človeku, ktorého držia za ruku, keď sa blíži jeho koniec. K človeku, ktorému priznávajú plnohodnotnú ľudskú dôstojnosť aj keď už len leží a musia ho prebaľovať a umývať a kŕmiť na posteli. Tomu človeku, ktorému sa snažia svojou láskou a rozhovormi uľaviť na duši alebo psychike. A tomu človeku, ktorému dávajú teplo domova a sprevádzajú ho, nech je akýkoľvek – veriaci, neveriaci, mrzutý, či pokojný, vďačný, alebo nevďačný. Pre zamestnancov tohto hospicu je to v prvom rade človek.

Chcem sa ešte k návšteve hospicu vrátiť vo svojich príspevkoch podrobnejšie a konkrétnejšie opísať ich ťažkosti. Budem sa snažiť túto tému komunikovať v Zdravotníckom výbore ale aj priamo s ministrom zdravotníctva.

Dnes som ti chcel do listu priblížiť, aký zážitok som mal z tejto návštevy, aký pokoj a láska na mňa dýchla paradoxne zo zariadenia, kde sa ľudia lúčia so svojím životom. Je to do veľkej miery aj tým, že títo zamestnanci do bodky napĺňajú Kristov odkaz: aby sme ho videli vo svojich blížnych.

Takto to môžeš cítiť aj doma, synček. Podobne to cíti s ľuďmi aj tvoja mamka... ale to už netreba viac rozpisovať. Možno inokedy ;) Maj sa! 

Tvoj ocko