Vytlačili ich na okraj mesta. Teraz ich vyhľadávajú. Aj ja som za nimi zašiel

Spoločnosť je vyspelá, ak sa vie postarať o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov. Jedným z takých zariadení sú aj hospice. Mnohí sa boja vstúpiť do priestorov, kde sa zomiera. Ja som vstúpil. Čo som tam mohol vidieť a zažiť?

Platíme si zdravotné poistenie, nikto však dnes nevie, koľko bude zo spoločného balíka potrebovať. Nazývame to solidarita. Niekto je celý život zdravý, iný potrebuje dennú starostlivosť: lieky, lekárov, liečbu... Mnohé veci sa dajú odsunúť na neskoršie – napríklad zdravotnícke zákroky, ktoré počkajú nejaký čas.

Sú však situácie, kedy potrebujeme neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak zavoláme záchranku, tá štartuje hneď, aby nám pomohla a zachránila nás. Sú to neodkladné situácie: mozgové príhody, infarkty, úrazy.

 

KEĎ „ODCHÁDZAJÚ“ ĽUDIA

Pamätám si na to, keď od nás „odchádzala“ moja teta, môj krstný, obe staré mamy, prababka alebo nedávno aj otec mojej manželky... Aby nedošlo k omylu – nehovorím o tom, že boli u nás na návšteve a odišli, ale išlo o „návštevu“ na tejto zemi, z ktorej odchádzali. Myslím tým neodkladnú starostlivosť o nevyliečiteľne chorých či zomierajúcich – paliatívnu starostlivosť.

Som presvedčený o tom, že každý človek má právo na dôstojný odchod z tohto sveta.

Vybral som sa na návštevu hospicu v Trenčíne. Keď prekračujete prah takéhoto zariadenia a prideľujú vám lôžko – ste už jedným z tých, ktorí sa priblížili smrti na dosah. Neviete, či tam budete hodiny, dni, týždne alebo pár mesiacov. Len ojedinele sa stane, že opustíte zariadenie po vlastných... A často sa po krátkej prestávke vonku znova musíte vrátiť.

Ak človek odchádza z tohto sveta, už veľa nepotrebuje. Možno stačí, keď ho niekto drží za ruku a takto ho „odprevádza“.

Niekedy stačí iba prítomnosť iného človeka. Inokedy je potrebný rozhovor s kňazom alebo psychológom.


Vnímanie bolesti je subjektívne, ale môže sa stať, že človek trpí zo svojho pohľadu fyzicky nad únosnú mieru. Sú však prostriedky, ako toto utrpenie zmierniť, tak aby bola bolesť znesiteľná. Veľmi potrebné je tiež, aby bol tento „odchod“ dôstojný. Aby bolo o neho s dôstojnosťou postarané: prebaliť ho, prezliecť, nakŕmiť. Ukázať, že títo pacienti nestratili nič zo svojej ľudskej dôstojnosti a zaslúžia si ju rovnako, ako predtým. Je to mimoriadne ťažké, ale nutné.

LÁSKU AJ PRAKTICKY ŽIŤ

Takmer všetci z nás nechceme mať pri odchode z tohto sveta okolo seba chladné nemocničné steny, ale potrebujeme cítiť domov. Nechceme byť v prostredí starej nemocnice ani „zanedbaného internátu.“ Domov pripomína čistota, teplé farby a útulné priestory.  

Žiadna z vecí, ktoré som vymenoval, nebude fungovať bez odhodlaného a motivovaného personálu, ktorý nielen s láskou hovorí o láske, ale lásku tiež prakticky žije. Možno znie táto veta krkolomne, ale chcem tým povedať – láska na jazyku (ktorý skladá slová a vety), láska v rukách (ktoré sa starajú, objímajú a hladia) a láska v srdci (ktoré miluje).

Chcem v tomto texte opísať skúsenosti, ťažkosti či problémy, s ktorými sa stretávajú a boria zamestnanci hospicu v Trenčíne, ale predpokladám, že čosi podobné by som sa dozvedel, aj keby som navštívil akýkoľvek hospic na Slovensku.

 

RUŽOVO ZAKVITNUTÝ MANDĽOVNÍK

Požehnaním Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne je to, že ich zariadenie má jasnú víziu, ktorú si stanovili a snažia sa ju dodržiavať. Jasne ju sformulovali.

Ide o víziu, o ktorej som písal vyššie a má byť – z môjho pohľadu – aj jasnou cestou na dosiahnutie cieľa. Chcieť „ponúknuť“ prostredie, ktoré dýcha domovom, bez neznesiteľnej bolesti, zachovať ľudskú dôstojnosť a klásť dôraz na to, aby bol každý zomierajúci „sprevádzaný“ a v ťažkej chvíli neostal sám. Pospájal som a parafrázoval to, čo zdobí obraz na ružovo zakvitnutého mandľovníka na ich chodbe.

Sú na ňom tiež zvýraznené ich hodnoty: viera, vzťahy, služba. Jedno okienko je prázdne, aby si tam každý mohol doplniť to svoje. Čo by som tam napísal ja? Pre mňa je to – rodina.

Toto všetko – víziu, hodnoty – musel niekto vytvoriť, no ešte potrebnejšie je tieto riadky napĺňať: vedenie hospicu, rehoľné sestričky, personál, lekári, zdravotné sestry, ošetrovatelia, psychologička, sociálne sestry, upratovačky – všetci tvoria živý organizmus a rodinu pre tých, ktorí tam prichádzajú. Niekoľko lôžok je obsadených ľuďmi, ktorí sú roky v kóme, no väčšina pacientov strávi v hospici len krátky úsek života. Hospic ponúka 24 miest.

Už len zhrniem to, že Láska na dlani, ktorá je potrebná pre takéto zariadenie, tam skutočne nechýba a láskavý úsmev či ružový odev personálu, s ktorým sme sa stretli na chodbách – to iba podčiarkuje.


HOSPICE MUSIA FUNGOVAŤ

Neviem, ako ste na tom vy, ale ja nepoznám to, ako a kedy odídem z tohto sveta. Nikto z nás nie je voči smrti imúnny a každý z nás si praje, aby boli jeho posledné okamihy prežité v pokoji a láske...

Možno sa aj ja alebo tiež vy dostaneme do situácie, keď budeme potrebovať cítiť domov, sprevádzať, tíšiť fyzickú a psychickú bolesť, budeme túžiť po dôstojnom zaobchádzaní s našim telom.

Mnohí nemáme kapacity alebo podmienky, aby sme sa postarali v domácnostiach o svojich blízkych. V hospici je to nastavené tak, že rodina smie prichádzať za pacientami, dokonca môžu členovia rodiny žiť na jednej izbe a byť s nimi v zariadení...

Mám záujem, aby hospice fungovali. Aby život v nich – hoci je to život na sklonku – pripomínal domov, aby sme z tohto sveta odchádzali sprevádzaní láskavými ľuďmi.

S pani riaditeľkou, sestrou Noemi, sme spolu v hospici rozprávali o tom, ako hospic funguje, kde ich „tlačí topánka“, čo by sa dalo vylepšiť. V druhej časti tohto príspevku chcem načrtnúť niekoľko vecí, ktoré sú hodné zreteľa.

S kolegami poslancami pracujem v Zdravotníckom výbore a stretávam sa v ňom aj s ministrom zdravotníctva. Chcem predostrieť tieto problémy aj ľuďom, ktorí majú možnosti  a verím – že nájdu aj spôsoby, ako tieto ťažkosti odstrániť.

 

AKO VYZERÁ FINANCOVANIE?

Náklady spojené so starostlivosťou o jedného pacienta v tomto hospici sú každý deň asi 110 EUR. Na Slovensku máme aktuálne 3 zdravotné poisťovne, ktoré preplácajú časť potrebnej sumy.

Momentálne takto (ide o stav po februári 2020, predtým boli hodnoty ešte nižšie):

-       VŠZP: 60 EUR lôžkodeň

-       Union: 55 EUR lôžkodeň

-       Dôvera: 53 EUR lôžkodeň

Ide asi o polovicu potrebnej sumy. Odkiaľ vziať tú druhú časť? Asi 18 EUR-ami sa spolupodieľali pacienti, ale kvôli ťažkostiam s financovaním museli túto sumu navýšiť na 25 EUR denne a ostatné peniaze – zhruba 30 EUR na deň – musia nájsť z vlastných zdrojov. Odkiaľ? Prispievajú sponzori a dobrí ľudia, ktorí sa po troške vyzbierajú na to, aby hospic prežil a fungoval.

Hospice fungujú tiež aj v teréne – ide o „mobilný hospic“, kde služby poskytujú pacientom v ich domovoch, teda za nimi cestujú. V tomto prípade im poisťovne preplácajú len 30% z ich nákladov.

Lenže to nie je k tejto téme všetko.


V ČOM JE EŠTE PROBLÉM?

Nielenže poisťovne hradia hospicom iba polovicu, ešte ich limitujú aj maximálnym finančným rozsahom. To v praxi znamená to, že poisťovňa si za isté obdobie určí strop, ktorý preplatí a ak hospic tento limit prekročí, nadlimitnú čiastku im nepreplatia.

Dostávajú sa tak do absurdných situácii: ak sa dostanú v niektorej poisťovni k limitu, mali by nového pacienta otočiť vo dverách, pretože na neho už príspevok nedostanú.

Samozrejme, je to neetické a nerobia to – dostávajú sa tak však hlbšie do ekonomických problémov.

Pani riaditeľka, sestra Noemi,  nám tiež prezradila, že nezriedka majú prípady, keď im ľudia ďakujú so slovami: Ak by sme o vás vedeli skôr, tak by sme u vás umiestnili príbuzných včasnejšie. Od rodiny si vypočujú, že ich starostlivosť sa s tou nemocničnou často nedá porovnať (tým nechcem samozrejme zhadzovať nemocnice, ale vieme, že v hospicoch to funguje inak...)

Pritom je zaujímavé aj prirovnanie, ktoré vyznieva v neprospech hospicov: Poisťovne preplácajú nemocniciam a liečebniam za jedno lôžko na deň pre dlhodobo chorých sumou na úrovni 75-88 EUR. Kiežby sa mohla táto hodnota dorovnať pri hospicovej starostlivosti...

 

HOSPICE NA OKRAJI ZÁUJMU

Ešte dovoľte pár postrehov a pripomienok od vedenia hospicu, o ktorých sme sa rozprávali:

-       Radi by sa posunuli do lepších čísel v ekonomickej oblasti. Nie, nechcú na hospici zarábať. Chcú iba čo najviac energie vložiť do svojich pacientov a nie na hľadanie a naháňanie sponzorov. V ideálnom prípade by to fungovalo takto: Ide o základnú zdravotnú starostlivosť, ktorú nie je možné odložiť na neskôr – úhrady od zdravotných poisťovní pre indikovaných pacientov by nemali byť preto limitované finančným rozsahom.

-       Ďalším postrehom, ktorý s touto témou úzko súvisí je, že Slovensko je krajinou, kde na onkologické ochorenia zomiera 259 ľudí na každých 100 000 obyvateľov – čo je druhá najhoršia štatistika z krajín EÚ po Maďarsku. Zároveň platí, že 90 percent pacientov v hospici zomiera na rakovinu. Aj tu vidno, že hospice nutne potrebujeme...

Tento text je dlhší. Je to tak preto, že som chcel hodnoverne zaznamenať čo najviac z toho, čo som sa dozvedel o danej problematike v teréne. Faktom je, že paliatívna starostlivosť v hospicoch je na okraji záujmov štátu či poisťovní.

Ďalším faktom je, že potrebujeme udržať a podporiť tie zariadenia, ktoré máme a podporiť ich tak, aby neprežívali, ale mohli naplno pomáhať. Nik z nás nevie, či práve v takomto zariadení nebude on či jeho blízki sprevádzaní pri lúčení sa so životom na tomto svete. Píšem o tom, aby sme to mali všetci na zreteli a rád by som aj zo svojej pozície upozornil na problémy hospicov kompetentných... 


A EŠTE NIEČO.

Ďakujem vám, sestričky i ostatní zamestnanci Hospicu Milosrdných sestier, že som s vami, spoločne s mojím asistentom Martinom, mohol stráviť príjemné a podnetné chvíle. Vaša kaplnka, prameň vašej lásky a odhodlania, je veľmi pekná. Jej návšteva a jej priestor ma zaujal a nepreženiem to, ak napíšem, že je pumpujúcim srdcom celého zariadenia.

 

Marek Šefčík, poslanec NR SR (OĽaNO)

Steny hospicu zdobia rôzne nápisy. Pripomínajú jeho zamestnancom i pacientom to, o čo sa tu snažia.